Juraj Mokrý je v súčasnosti jedným z najuznávanejších slovenských volejbalových rozhodcov na medzinárodnom fóre. Profesionálnemu pískaniu sa venuje už viac ako 13 rokov. Uznávaný rozhodca, ktorý patrí medzi európsku špičku začal koketovať s pískaním, až potom ako jeho volejbalovú kariéru prerušila séria viacerých zranení. Pôvodne vyštudoval medicínu a popri práci vo farmakologickom ústave v Martine nikdy nezanevrel ani na volejbalové rozhodovanie, či už v domácej lige alebo na medzinárodnej úrovni.

Ako dlho ste medzinárodným rozhodcom?

Medzinárodný kurz som absolvoval v júli 1999 v Tunisku, podmienky na menovanie medzinárodným rozhodcom som splnil v roku 2000 a tak som po schválení v Správnej rade FIVB od roku 2001 oficiálne medzinárodným rozhodcom.

Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?

Dôvodom, prečo som sa rozhodol stať rozhodcom, boli jednak zranenia, ktoré som ako končiaci junior a začínajúci senior mal. Počas rekonvalescencie som pôsobil ako zapisovateľ na stretnutiach v Prievidzi a tam ma na to nahovorili moji kolegovia Marian Kováčik, Július Ďalog. Im ako aj trénerovi Jozefovi Ugróczymu ďakujem za moje volejbalové i rozhodcovské začiatky.
Prečo som sa stal medzinárodným rozhodcom – za tým už boli aj ďalší kolegovia, rozhodcovia – bol som zrejme v správnom čase na správnom mieste, zachytil som generačnú výmenu rozhodcov a ponuku od Ivana Majerčáka ísť na kurz som nemohol odmietnuť. :)

Aké súťaže pískate?

Od roku 1999 pôsobím v súťažiach organizovaných CEV, absolvoval som ME juniorov v Poľsku (2002), ME žien v Turecku (2003) a Chorvátsku (2005), každoročne pôsobím v stretnutiach Európskej ligy majstrov, absolvoval som niekoľko zápasov Európskej ligy (vrátane dvoch finálových turnajov – 2004 v Opave a 2006 v Izmire). Od roku 2005 som sa začal objavovať aj v súťažiach FIVB – MS kadetov (2005 v Alžírsku, 2009 v Taliansku), MS juniorov (2007 v Maroku), MS žien (2010 v Japonsku), Svetový pohár žien (2011 v Japonsku), MS klubov (2011 a 2012 v Katare), Svetová liga (od roku 2009).

Máte nejaký zápas, na ktorý nikdy nezabudnete?

Je ich viac, takmer každý ostane človeku v pamäti. Napriek tomu bola obrovským a najmä neočakávaným krstom ohňom moja účasť vo finále ME žien v Ankare v roku 2003, kedy som ešte ako relatívne nováčik dostal dôveru rozhodovať za asistencie Karin Záhorcovej finálové stretnutie medzi domácimi Turkyňami a Poľkami. Tie pred plným hľadiskom dokázali poraziť domáce hráčky v troch setoch... Podľa ďalšieho vývoja mojej rozhodcovskej kariéry sa zdá, že som v tej skúške obstál. :)
Pamätné sú však aj mnohé ďalšie zápasy, všetky tri finálové stretnutia ligy majstrov mužov k nim určite patria (2006 v Ríme, 2009 v Prahe a 2011 v Bolzane).

Pamätáte si ešte na svoj prvý medzinárodný zápas?

Pravdaže pamätám, bolo to v Púchove, v novembri 1999, bol som vtedy ako vojak základnej vojenskej služby a v pohári CEV som pôsobil ako druhý rozhodca popri Fransovi Loderusovi z Holandska, ktorý je v súčasnosti rozhodca FIVB. Prvý zahraničný výjazd som absolvoval v januári 2000 s Petrom Bajčim na Ligu majstrov do Friedrichshafenu v Nemecku.

Pri tejto svojej robote nalietate veľa kilometrov, kam ste leteli najďalej, a ktorý bol Váš najhorší let?

V Európe to nie je také zlé, aj keď niektoré európske destinácie sú tiež dosť ďaleko (Kanárske ostrovy, Jekaterinburg, Baku a pod.) Najďalej to bolo do Japonska, oba lety však boli relatívne bezproblémové. Negatívnu skúsenosť som mal s letom na zápas do Trevisa – pre zlé počasie bol spiatočný let nízkonákladovej spoločnosti zrušený bez náhradného spojenia, takže som nakoniec cestoval vlakom... Škoda len, že nefungujú aj letiská v blízkosti môjho bydliska, pokusy so Sliačom i so Žilinou z dlhodobejšieho hľadiska zlyhali...

Je nejaká krajina, alebo mesto, kde ste ešte nepískali a chceli by ste?

Tých je naozaj veľa, v „Európskej zbierke“ úplne chýbajú severské a pobaltské štáty, vo svete ani nehovoriac... Každá destinácia, kam nás pošlú, je vždy niečím výnimočná a obohacujúca.

Viete si pri pískaní aj užiť volejbal?

Určite áno, aj keď treba priznať, že i ako divák sa v podstate dívam na stretnutie cez prizmu rozhodcu, prípadne hodnotiaceho, a mnohokrát sa zameriavam na detaily, ktoré bežní diváci neregistrujú. Každopádne ma vždy veľmi teší nominácia na vrcholné turnajové podujatia, kde je popri rozhodovaní možnosť vidieť aj iné stretnutia v úlohe diváka.

Popri medzinárodnom pískaní zároveň aj pracujete, dá sa to všetko skĺbiť? Beriete si vtedy dovolenku?

Musím priznať, že rozhodovanie volejbalu významne prispelo k profilovaniu mojej profesionálnej kariéry. Voľba pracovať na univerzitnom „neklinickom“ pracovisku bola ovplyvnená väčšou flexibilitou pracovného času ako aj počtom dní dovolenky, ktoré sú pre úlohu medzinárodného rozhodcu nevyhnutné a mnohokrát naplno venované práve volejbalu. Po škole som absolvoval základnú vojenskú službu u „paragánov“ v Žiline (ako lekára ma našťastie púšťali na výjazdy aj do zahraničia), hneď potom som nastúpil na Ústav farmakológie Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine a tam pôsobím dodnes. Tu však treba zdôrazniť, že bez adekvátneho zázemia a najmä pochopenia v rodine by bolo veľmi problematické fungovať v takom rozsahu a v takej pohode. Dúfajme, že mi raz v budúcnosti nebudú vyčítať manželka ani deti moje relatívne časté a niekedy aj dlhotrvajúce „absencie“ z domu. Ešteže existujú moderné spôsoby komunikácie, ktoré nám pomáhajú preklenúť aj veľké vzdialenosti...

Máte nejakého obľúbeného zahraničného kolegu, s ktorým radi pískate?

Tých je veľa, je priam fascinujúce, ako sa v priebehu krátkeho času, ktorý strávime na výjazdoch spolu, formujú priateľstvá siahajúce cez hranice a niekedy aj cez oceány a fungujú dá sa povedať neustále. Je nádherné stretnúť sa , s niekým po mesiaci, s iným po desiatich rokoch a mať sa o čom rozprávať. Byť na rovnakej vlnovej dĺžke je dôležité nielen v rodine, partnerstve, ale aj v „profesii“, akým je volejbalové rozhodovanie.

Čo máte na práci rozhodcu najradšej?

Rozhodovanie je vždy výzva. Keby som povedal, že je to ľahké a ide to samo, určite by som klamal. Vyžaduje si to pravidelnú prípravu, nepodcenenie situácie. Iste, vyskytnú sa situácie, ktoré sa mi nepodarilo najlepšie vyriešiť, ale i to je veľmi dôležité, aby si bol rozhodca schopný niečo také sám uvedomiť a poučiť sa z toho. A to je možno to, čo ma na rozhodovaní fascinuje – žiadny zápas nie je rovnaký, každá situácia nás testuje – jednak naše schopnosti fyzické (zrak, postreh...), ale aj psychické (odolnosť voči stresu, schopnosť psychologického pôsobenia na účastníkov stretnutia...).
Určite je tiež príjemné, keď po zápase vás potľapkajú po pleci, podajú ruku a povedia – „výborne, dnes ste to zvládli“. Tento pocit je k nezaplateniu...
Nuž a v neposlednom rade je to množstvo priateľstiev, ktoré sa za tie roky nadviazali, nadväzujú a udržiavajú.